Ktorým smerom ísť...

Vonku sa rozpršalo a na oblohe sa nebezpečne zablysklo. Zastrčí si vlasy za uši a podíde k oknu. Akoby nebo plakalo namiesto mňa , pomyslí si, pretože ona už nemá sĺz.

Pozrie na mobilný telefón. Tak veľmi chce vytočiť známe číslo a... "Čo by som mu povedala?" pýta sa sama seba. "Vlastne je toho toľko... ale mám strach."
Ľahne si na gauč a premýšľa, čo robiť. Stratila priateľa, pretože bola príliš sebecká. Stratila priateľa, pretože bola presvedčená, že to, čo robí, je správne. Túži siahnuť do svojho vnútra a vytrhnúť si srdce z hrude, aby to toľko nebolelo. Túži resetovať svoj mozog a zahnať všetky spomienky, ktoré ju mátajú.
Prečo si len myslela, že on je rozprávkou - krásnou a nekonečnou?
Chcela by vrátiť čas... Ale kam vlastne? Kedy začala robiť chyby? Ako by sa mala správať, aby sa nestalo to, čo sa stalo?
"Čo mám robiť?" vykríkne do ticha prázdneho bytu. Nik jej nedá odpoveď. Aj keby stála v dave ľudí, nikto jej neporadí.
Zrazu vybehne von. Dážď jej rýchlo zmáča šaty i vlasy. Nevie, kam ide, a nevie, čo robí. Zuby jej drkocú od zimy. Po chvíli si uvedomí, že stojí pred jeho domom. Prst smeruje ku zvončeku a srdce sa rozbúcha známym rytmom. V tom jej rozum začne navrávať: "Dievča, nepros o lásku!" A ona skloní hlavu a uzimená beží preč. Vie, že uteká pred vlastnými túžbami, pred pohľadom tých zvláštnych očí, pred vlastným strachom i pred sebou samou. V hlave jej skrsne posledná myšlienka.
Možno, keby som len zazvonila... možno...
Zaženú ju slová, ktoré kdesi počula a vynorili sa jej práve v tej chvíli: Nebuď s človekom, o ktorom si myslíš, že s ním môžeš žiť; buď s tým, o ktorom si myslíš, že nemôžeš žiť bez neho!
Napadne jej, že by sa mala vrátiť k jeho dverám, ale zostáva stáť na križovatke, premýšľajúc, ktorým smerom ísť...
Vtedy si povie: "Práve preto som šťastná, že aj napriek tomu, že je veľa ciest a ešte viac zákrut a nebývalých odbočiek, že práve tá moja cesta má správnu značku na križovatke: DAJ PREDNOSŤ LÁSKE..."